Vladimír Soták: Nemuselo vyjsť nič a vyšlo nám všetko

Vladimír Soták hovorí, že odvahu musel mať pri každom vážnom rozhodnutí Zdroj: Maňo Štrauch

Patríte k služobne najstarším generálnym riaditeľom na Slovensku. Ako si teraz spomínate na svoj príchod do Podbrezovej? Vraj ste začínali ako robotník.

Fakticky po návrate z vojenskej služby som požiadal vedenie fabriky, aby ma zaradilo na miesto robotníka. Nechcel som robiť za smiešne peniaze ako inžinier, keď ako kalič som mohol zarobiť, a aj som zarobil, dvakrát toľko. Bola to dobrá skúsenosť.

No vedenie fabriky mi to – ako štipendistovi – prestalo tolerovať a musel som vziať funkciu vedúceho odboru bezpečnosti a hygieny práce. Mal som v rukách všetko, čo súviselo s ochranou zdravia pri práci. Ešte aj dnes je na všetkých metodických usmerneniach a príkazoch môj podpis z toho obdobia. Poriadok, ktorý vidíte na pracoviskách, tu bol aj za socializmu. Mnohí mi to neveria.

Prečo kupónová privatizácia, ktorá sa stala pre firmu aj pre vás osobne úspešným príbehom, nie je v spoločnosti tak hodnotená aj vo všeobecnosti?

Kupónová privatizácia podľa môjho názoru nebola najlepšou metódou, ako privatizovať národný majetok, ale nebola zlá. Vychádzala z logického očakávania, že ak prostredníctvom nej niekto ovládne fabriku, tak sa bude aj správať ako hospodár. Verím, že tí, čo kupónovú privatizáciu spustili, neočakávali, že podniky budú rozkradnuté.

Čo rozhodlo, že ste do toho išli?

Podbrezová vstúpila do kupónovej privatizácie na žiadosť manažmentu. Moji známi na ministerstve financií ma totiž varovali: Ak nezaložíte fond a neprihlásite sa, druhá vlna už nebude a politici Podbrezovú predajú. Tak sme spolu s Petrochemou Dubová založili fond Horehronie.

Veľkou zaťažkávacou skúškou bolo zrejme obdobie po rozpade Sovietskeho zväzu, kam smerovala významná časť produkcie.

V tom čase Podbrezová vykázala stratu päťsto miliónov korún. Bol som výrobným riaditeľom a súčasne, ako člen predstavenstva, som mal prostredníctvom fondu Horehronie na seba nadviazaných množstvo malých fondov.

V pozícii tretieho najsilnejšieho akcionára na valnom zhromaždení sa mi podarilo zablokovať návrhy akcionárov, ktorí boli pripravení Podbrezovú orezať a rozkúskovať. Vybrať si čerešničky, rozpredať a ostatné ponechať svojmu osudu. Potom sme nakúpili aj ďalšie akcie z Fondu národného majetku a ponúkli ich zamestnancom férovo, za cenu, za ktorú sme si ich na úver kúpili.

Pár zamestnancov prejavilo záujem, ostatní sa báli neistoty. Nakoniec sme spolu s tými, ktorí fabrike verili, skúpili všetky akcie, ktorých zhruba desať percent vlastnia malí akcionári. Verím, že spokojných. Nikto nám nedaroval ani jednu akciu. Keď mi potom Iveta Radičová ešte ako ministerka povedala, že sme si už podporu od vlády vybrali v kupónovej privatizácii, mohol som s čistým svedomím odpovedať, že sa mýli.

Na čom sa to zvrtlo, že železiarne neskrachovali, ale v roku 1995 zaznamenali opäť zisk?